Objavenie krásy Tatier

Môj výplod, ktorý mal ísť pôvodne do jednej súťaže, no nedokončila som ho a teraz som sa k nemu vrátila. Nie je to žiadna sláva, ale som zvedavá, čo na to poviete ;))

Bolo 5 hodín večer. Beáta stála pred veľkým skleneným oknom v zadnej časti jej izby. Pozorovala orly, ktoré lietali vysoko nad vrchmi, uvažujúc, ako by sa asi tváril, keby ju videl ako tu stojí. Sama, bez známky odporu, chvejúc sa zimou. Zobral by aj tentokrát nôž a zastrašil by ju tak ako minule? Alebo by sa vyrútil von a zanechal by za sebou len výkrik zabuchnutých dverí?

Akýsi zvuk preťal sieť jej myšlienok. Strhla sa a počúvala. Nechala pred dverami misku s mliekom, ak by sa znenazdajky objavila ich mačka. Je to dosť nepravdepodobné, vzhľadom na to, že si už našla svoju zábavku: vzadu v šope objavila 4 klbká rôznofarebných nití a zúfalo túžila všetky ich rozpliesť. Žeby predsa len zavítala domov? O minútu sa ten zvuk objavil znovu a tentokrát už presne vedela, kto je jeho odosielateľom. Len čo jej to došlo, vkĺzla do veľkej prešívanej bundy, schmatla rukavice a vyrútila sa do tmy večerných Tatier. Ak to nestihne doručiť včas, už nikdy sa jej nenaskytne takáto príležitosť a jej plán stroskotá už v začiatkoch. Bež, Bea, buď rýchlejšia ako vietor a pomalšia ako smrť.

Po 15 minútach neustáleho behu sa obzrela na ich chalupu. Čože to spravila? Ako sa rozhodla neposlúchnuť? Ako sa mu rozhodla vzoprieť? Čo sa stane, ak sa jej to nepodarí a ona sa bude musieť vrátiť? Pomaly strácala odvahu, tak sa rýchlo otočila naspäť a pokračovala v ceste, ktorou pred ňou ešte nik nešiel. Išla po ceste, ktorá bola nová aj pre ňu samu, no poháňala ju zvedavosť a túžba. Toľkokrát si predstavovala samu seba, ako kráča touto cestou úplne sama s úsmevom na tvári a rúti sa do neznámych hôr, ktoré však skrývajú to, čo ona tak zúfalo potrebuje. A teraz je tu a zrazu sa cíti stiesnene. Bojí sa, že sa v kríkoch zrazu objaví jeho tvár a jej nohy vypovedajú službu. Strach ju čoraz viac spomaľuje, príde jej nevoľno, chce sa chytiť najbližšieho stromu, no minie jeho halúzku a padá. S hlavou v snehu sa jej v mysli objaví jeho tvár a ona zrazu precitne. Nie, nesmie zastaviť, už niet cesty späť.

Pozviecha sa a pokračuje v úmornej ceste. Všade navôkol je plno neznámych zvukov, ktoré človeka dokážu vyľakať, no Bea sa už rozhodla. Nepoľaví, až pokým sa nedostane na vrchol aj keby ju to malo stáť holý život. Kežmarčania sa týchto hôr už odnepamäti báli, vlastný muž jej všetky vychádzky zakázal, no jej divoká duša sa nevedela zmieriť s touto nespravodlivosťou. Prečo by niekto nemohol vkročiť do hôr? Prečo sa ich všetci tak boja a pritom v nich ešte nikto z nich nebol?

Chýbalo je už len nejakých 100 metrov, pokým by dosiahla prvý väčší tatranský kopec, keď zrazu zastala. V diaľke už nevidela svoj dom a tento pohľad ju naplnil pokojom a dodal jej odvahu. Muž, ktorému nesie istý nevšedný predmet, ju vyčkáva nejaký ten mesiac, no presný čas mu nepovedala. Bola príliš zmätená a netrúfala si odhadnúť, kedy bude mať možnosť utiecť. No teraz je skoro na vrchole a cíti, že práve prelomila neviditeľnú hranicu. Okolo seba vníma krištáľovo čistý vzduch, spev vtákov, šum lístia a nechápe, prečo sa ľudia týchto hôr tak boja. Pre ňu predstavujú útočisko a nádej na novú budúcnosť, na lepší život.

Záhadný predmet, ktorý ju sprevádza nie je nič iné, len starý list, ktorý má však veľkú hodnotu. Je na ňom zoznam ľudí, ktorí utiekli z Kežmarku a teraz hľadajú pomoc, ktorá by sa im zišla pri hľadaní nového života. Bea o týchto ľuďoch vedela už dlhšie a od začiatku sa im snažila pomôcť. Jej manžel bol tvorca ich problémov, preto sa naňho nemohla v žiadnom prípade obrátiť. Na nákupoch ju oslovil neznámy človek, ktorý jej podal tento zoznam a prosebným hlasom plným hrôzostrašného úľaku ju poprosil o pomoc. Žiadal ju o malú službičku: potreboval doručiť tento list svojmu priateľovi, ktorý však býva na druhej strane Tatier a on sa tam pre svoju chorú nohu nemôže vybrať. Bea si zoznam pozorne prečítala a uprela na neznámeho spýtavý pohľad. Muž však ani okom nemihol, len na ňu ďalej uprene hľadel. Bolo to ten moment, kedy sa Bea rozhodla: už sa ďalej nevládala pozerať na ľudí, ktorí trpia a ktorí radšej utečú, len aby nemuseli ďalej žiť v tomto kraji. Zoznam si s trasúcimi sa rukami vzala so sebou a neznámemu sľúbila, že urobí všetko, čo sa bude dať, len nech nečaká, že sa jeho list dostane k adresátovi, tak skoro. Muž s vrúcnym úsmevom hneď zmizol v uličke.
V meste si našla priateľa, ktorý ju mal včas upozorniť na moment, kedy bude jej muž plne zaneprázdnený a ona bude môcť vykonať svoju úlohu. Dohodli sa na signále a jej neostávala nič iné len čakať.

A teraz je Bea v horách sama, vôkol seba nevidí nič , okrem zelene,  v hlave má spleť nezastaviteľných myšlienok, ktoré ju pobádajú pokračovať v ceste a odovzdať, čo jej bolo zverené, no ona len s úžasom hľadí na tie hory, ktorých veľkoleposť ju načisto ohromila. Ani v tej najlepšej predstave si nevysnívala takýto pohľad či pocit, ktorý ju pred vrcholom stretol.

Zotrvala v tichu len pár minút, no aj tie jej stačili na to, aby pochopila, že Tatry sú nielen pohorie, ale aj bariéra. Za nimi je svetlo, za ňou len temná hmla a ona je zápalka, ktorej úlohou je zapáliť plamienok nádeje. Nevie, či sa jej to podarí, no urobí všetko pre to, aby ľuďom priniesla nádej na nový začiatok.

O pár minút jej chrbát zmizne za stromom a ona sa ocitne na začiatku svetla, ktoré tak hľadala.