štvrtok, 3. augusta 2017

Ako sa Andy vybrala na brigádu

Ahojte, čitatelia moji!

Neviem, či to takto má aj niekto iný okrem mňa, ale zo sebeckých dôvodov dúfam, že to tak je, no tohtoročné horúčavy ma vyčerpávajú natoľko, že jediné, čo ešte ako-tak zvládam robiť, je počúvanie pesničiek, ochladzovanie sa všetkými dostupnými prostriedkami, pričom vyhráva zmrzlina a skrývanie sa v tmavých miestnostiach. Povedzte mi, že nie som sama, prosím :D ;) 

Ako ste už usúdili z názvu článku, tak Vám tu chcem povedať príbeh o tom, ako som sa viac-menej zčista jasna rozhodla, že sa vyberiem na brigádu. 
Dôvodov som mala niekoľko : chcela som v prvom rade získať nejaké skúsenosti v oblasti práce s deťmi, keďže ich milujem a chcela som si to aj naostro vyskúšať. Ďalej som chcela vedieť, ako zvládnem fungovanie vo väčšej skupine ľudí a v stresových situáciách a v neposlednom rade sa mi páčila predstava, že budem už aj zarábať nejaké tie korunky.



V júni som rozsposlala pár žiadostí na nejaké tie internetové ponuky, ktoré sa týkali buď nejakej animátorskej práce alebo nejakej tej chyžnej na hoteli.  Väčšinou sa mi teda neozvali a ja už som aj pomaly prestala dúfať, keď sa mi z jednej brigády predsa len ozvali a opýtali sa ma , či mám stále záujem. Samozrejme som im odpovedala kladne a o pár dní som už cestovala na pohovor. 

Aby ste boli všetci v obraze - išlo o pozíciu animátora v Dobšinského rozprávkovom svete na Donovaloch. Išla som do toho s myšlienkou, že je to pre mňa skvelá príležitosť, pretože spĺňala väčšinu mojich požiadaviek a bola som aj mierne nadšená, že to je situované v takom krásnom prostredí. 
Pohovor prebehol celkom v pohode a o 2 dni som sa už ubytovala. Prvý deň bol vlastne posledný júnový a keďže sme mali zatvorené, tak som robila prevažne nejaké tie upratovacie práce. 

Naozajstná práca začala až 1. júla a pozostávala z toho, že som bola v jednom domčeku, pripravovala si medovníčky a polevy, ktorými ich deti mali neskôr ozdobiť. Táto práca mi bola zo všetkých, ktoré som si potom neskôr vyskúšala najmilšia, aj keď som to zo začiatku nemala ľahké a trvalo mi dlho, kým som si zvykla na systém, akým to tam funguje. 

Vystriedala som sa tam však asi na všetkých možných pozíciách okrem gastra, čo beriem profesionálne ako najväčšie plus. Mojou druhou najobľúbenejšou prácou bola práca v suveníroch, aj keď som mala veľké mindráky z uzávierky, lebo s kasou som predtým nikdy nepracovala, no, chvalabohu, mala som super kolegu, ktorý mi to naozaj detailne vysvetlil a ja som si celý postup zapísala na papier, takže potom to už bolo super.
Pár krát som sa dostala aj do tých "pravých" animátorských prác, akými sú napríklad hry pre deti na lúke, čo bolo fajn, ale tie nikdy netrvali dlhšie ako 10 minút, čo ma trošičku mrzelo. Návštevníci však do tohto rozprávkového sveta prišli najmä kvôli divadelným predstaveniam, takže im to nezazlievam :D A tie predstavenia naozaj stáli za to, lebo sme mali super hercov, takže čo - to som obkukala aj od nich. 

Nebudem vám hovoriť, že som prvé dni nechcela odísť. Nebudem vám hovoriť ani to, že prvých 10 dní som do práce nešla zakaždým s myšlienkou, či tento deň v zdraví prežijem a večer sa nezbalím a neodídem. Ja začiatky znášam asi naozaj veľmi ťažko, pretože som mala stresy asi zo všetkého. Každý deň bol pre mňa výzva, lebo stáť 9 hodín na nohách nie je žiadna sranda, čo sa mi neskôr aj potvrdilo, keď som sa večer skoro nemohla posadiť. Po dvoch týždňoch som už bola síce ako-tak zorientovaná, zabehnutá a našla si tam aj pár naozaj skvelých kolegov (a ďalšiu soulmate ♥), no fyzická aj psychická únava sa na mne už dala badať, hlavne po tom, čo som robila 10 dní vkuse. 

Myslím, že za najväčší prínos celej tejto brigády považujem svoju odvahu zostať aj po tom, čo som prežívala neľahké chvíle. Prekonávala som samu seba a stávala som sa silnejšou, odolnejšou, ústretovejšou a za to som nesmierne vďačná. Nielenže som získala naozaj neoceniteľné skúsenosti pri práci s deťmi, stretávala som ľudí z rôznych kútov Slovenska ( a veľmi často som ich žartom spoznávala po prízvuku, najmä  tých mojich, východniarov :D ) a zahraničia ( áno, konverzovala som aj v angličtine, jeej, ♥) , naučila som sa pracovať s kasou, robiť tú najjednoduchšiu polevu na medovníčky ( nie, bielková to nie je :D) a uvariť si svoju prvú wifonku! :D ale naučila som sa ovládať a pracovať vo veľkom kolektíve, za čo som fakt nesmierne vďačná. Nehovoriac už o tom, že pri práci na bráne, kde sme oboznamovali návštevníkov s naším programom som si aj zlepšila svoj biedny rečnícky prejav! A všetko som to zvládla bez sĺz! Ja, tá najväčšia emocionálna duša na svete :D ;) 

Po mesiaci som zhodnotila, že mi to stačilo. Poznáte ten pocit, keď na nejakom mieste strávite určitý čas, a zrazu sa cítite akoby ste tu svoju úlohu už splnili a mali by ste sa posunúť ďalej? Tak ku koncu mesiaca som ja dostala presne takýto pocit a rozhodla som sa odísť. Pracovala som potom síce 12 dní v kuse, čo bolo už ako fakt veľa, ale pri zdravom rozume ma držala myšlienka na domov. 
Takže teraz som tu a konečne si chcem užívať aj ja nejaké to voľno, prázdniny, vodu a najmä výlety! ♥ 

Ak by ste náhodou článok len preskenovali očami a dostali sa sem, na koniec, tak by som  za pointu a trošku takú "radu do života" dala asi toto : "Nevzdávajte sa hneď pri prvých ťažkostiach, ktoré sa objavia. Vždy si spomeňte na to, prečo ste začali a pokračujte ďalej, až dokým nepocítite, že ani vaša motivácia či silná vôľa nedokážu uspokojiť vaše potreby. Až potom odíďte, lebo v živote musíte robiť to, čo vás robí šťastných."  ;)


Zdroje obrázkov: https://www.joinstorytime.com/images/modules/logo.png
                             http://www.freefromfusion.com/wp-content/uploads/2015/02/Valentines-dairy-free-gingerbread-heart-biscuit-recipe-Free-From-Fusion.jpg
                             https://cdn.dribbble.com/users/334869/screenshots/1186562/be-strong_1x.jpg

6 komentárov:

  1. Andý, tak ty si nakoniec článok spísala♥^.^♥ Tak sa teším! :D Páni, chcem tvoju odvahu a odhodlanie. Ja mám so začiatkami zakaždým veľký problém a vždy si prvé týždne, mesiace, poplačem :( Som fakt citlivka a poväčšine som v práci mala fakt hrozné kolegyne -_- No ako píšeš, netreba sa vzdávať, treba vydržať, pretože skrátka, tie začiatky sú už raz také a keď sa človek zabehne, tak je to malina :D Ale počúvaj, predstav si, že takto robíš už celý život! Každý deň budíček o štvrtej, šichta na 8 hodín a to každý deň O.o...uf, ale dá sa na to zvyknúť, len už nemôžeš len tak cúvnuť, najmä, keď robota sa ťažko hľadá (u nás fakt ťažko :/) a preto trpíš v robote, ktorá ťa nenapĺňa...Nuž, to znie depresívne, nebudeme si kaziť deň :D Ale máš pravdu, treba robiť to, čo nás baví, len niekedy cesta k tomuto cieľu je fakt ťažká a možno i nemožná...a možno nie ;)
    Fakt skvelý článok a naozaj ti ešte raz VEĽMI-PREVEĽMI ♥ĎAKUJEM♥ za pohľadnicu ^.^ Fakt som od radosti takmer vyskočila až po strop :D Veľmi si vážim, že si si na mňa takto spomenula♥♥♥ A teraz si poriadne oddýchni a čakáme nové články :D A čo sa týka toho úvodu, určite nie si sama...ja sa do tohto klubu taktiež radím :D To teplo bolo fakt na nevydržanie, ale našťastie už u nás prší a krásne sa ochladilo na príjemných 23°C...to je úľava! ^_^ Len som zvedavá, na ako dlho...O.o
    Maj sa krásne a prajem ti nádherný zvyšok prázdnin ;))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Áno, nakoniec som sa predsa len odhodlala a išlo to zo mňa tak prirodzene, až som bola sama prekvapená :)))
      Aj ja som bývala takáto, ale akosi som sa cez to preniesla a hovorila si, že musím byť silná, lebo to zvládnem :)
      Hej, niektorí ľudia si proste prácu nevyberú, ale stále si myslím, že svoju prácu musíš mať rada, lebo inak skončíš ako napr. učitelia, ktorí učiteľmi naozaj nemali byť a vybíjajú si nechuť a zlo práve na nevinných deťoch, čiže...všetko treba robiť s láskou, aj keď je to ťažké :) Ale rozumiem, ako si to myslela :)
      Za pohľadnicu určite neďakuj, to bola maličkosť a som naozaj nesmierne rada, že ťa potešila :) ♥♥♥
      Hej, články budú a sama som zvedavá, že aké, koľko, kedy, lebo už sa chystám zase preč, tak uvidíme, nič nesľubujem ale posnažím sa, lebo túto "prácu" milujem :)
      U vás už prší? :O :O aj ja chceeeeeeeeeeem!!! Dnes je u nás práveže asi teplotný rekord, momentálne máme už po 30 a isto to vystúpi aj vyššie a ja dnes asi ani von nevyjdem :D ;)
      Podobne prajem aj tebe krásny zvyšok leta!!!! :) ♥

      Odstrániť
  2. Oooch Andy nie, nie si jediná ani zďaleka. Ja som v tomto úplne hrozná a to svedomie ma ešte nikdy nehrýzlo tak, ako to robí práve teraz.:D
    Skvelý článok s ktorým sa vo väčšine bodov naozaj dosť stotožňujem. Síce neviem, či sa môžem považovať za silnejšiu, odolnejšiu či odvážnejšiu, to sa ešte len uvidí, keďže skúška života stále len vyčkáva za dverami...No každopádne, s tými začiatkami to mám rovnako. Jednoducho tá aklimatizácia u mňa musí prebehnúť, nech už naberie akékoľvek tempo alebo smer a teda plne súhlasím s posledným odsekom. Netreba sa vzdávať hneď a skúsiť aj trochu zabojovať.:) Takže som rada, že si tak nespravila, vydržala si, obohatila si sa v mnohom ako vidím a že si sa nakoniec o tieto skúsenosti podelila aj s nami.;) Teším sa a naozaj ťa obdivujem.
    Zatiaľ sa s Tebou lúčim (iba tuto) a to tiež iba do momentu, kedy pridáš niečo nové, na čo sa teším už teraz!;) Maj sa krásne.♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja verím, že svoju životnú skúšku zvládneš minimálne rovnako úspešné ako ja ;) Budem ti držať palce a vieš, čo máš robiť, keby niečo, som tu :)
      Neboj sa, pre teba to bude rovnako obohacujúca skúsenosť a už teraz sa teším na tvoje potulky a zážitky ♥♥♥

      Odstrániť
  3. Wau a ešte raz wau - obdivujem ťa, že si to vydržala a aj za to, ako napínavo si to podala. :D Som rada, že mal tento príbeh happyend, pekne si to zvládla a prajem ti príjemné (zaslúžené) voľné dni.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne ♥
      Verím, že aj ty prežívaš krásne prázdniny plné zážitkov :) :) Nech sa ti darí! :)

      Odstrániť