Príď sa so mnou rozlúčiť

Názov: Príď sa so mnou rozlúčiť
Autor: Cynthia Handová
Vydavateľstvo: CooBoo
Rok vydania: 2015
Počet strán: 355

Dojímavý príbeh, ktorý navždy zmení vaše vnímanie života a smrti Smrť je všade okolo nás, no my jej nevenujeme dostatočnú pozornosť dovtedy, kým sa nás priamo nedotýka... Kedysi bola Lexie naozaj šťastná – mala skvelého priateľa, chápavých rodičov a pohodového brata, s ktorým si vždy užila kopec zábavy a za každých okolností sa naňho mohla spoľahnúť. Patrila medzi najlepšie študentky a nechýbali jej ani kamaráti s podobnými záujmami. Všetko jednoducho klapalo. Teraz je z nej však len dievča, ktorého brat je mŕtvy. Lexie sa snaží dať svojmu životu po smrti nový zmysel, no len ťažko sa jej darí prehrýzať sa vlastným smútkom a výčitkami. Napokon však objaví odkaz, ktorý Ty po sebe zanechal a ktorý by azda všetkým jeho blízkym mohol pomôcť urobiť krok ďalej. (ZDROJ) 








Túto knihu som si túžila prečítať odvtedy, čo som o nej prvýkrát počula a to práve vďaka jej téme. Smrť súrodenca síce nepatrí k momentom, ktoré by som v živote prekonala, avšak každá kniha so súrodeneckou tématikou mi istým spôsobom vie učarovať a pohladiť moje srdce.


Obálka: je výstižná, jednoduchá a mne sa hrozne páči.

Autorkin štýl: mala som tú česť prečítať si aj autorkinu sériu o anjeloch a už tam ma očarila svojou jednoduchosťou a nápadmi. Netlačí príliš na pílu, vie sa s postavami pekne vyhrať aj keď sa prevažne orientuje na tú hlavnú. Pocity boli reálne, nie melodramatické, také , s ktorými sa čitateľ vie stotožniť, aj v prípade, že podobnú stratu práve neprežíva. Málo opisu a veľa dialógov dodávajú dielu pekné svižné tempo, takže ho máte prečítané aj za jeden či dva dni. Nemôžem jej vytknúť skoro nič, možno ešte nedostatok odpovedí na moje nevyslovené otázky, no myšlienka knihy bola podaná celkom jasne, a preto jej tento nedostatok odpustím.


Môj názor? 

Aj vám sa niekedy stane, že pri posledných stránkach knihy už nemáte chuť dôjsť do konca, lebo viete, že stratíte svoje čitateľské potešenie? A preto ten koniec len odďaľujete a odďaľujete až pokým sa to dá, no aj tak si uvedomujete, že to raz musí prísť. Lebo isté je práve to, že ten koniec príde, vždy.

Téma, obálka či príbeh boli už na začiatku veľmi sľubné a vhodné pre moju čitateľskú dušu. Nečakala som však, že ju dokážem prečítať takou veľkou rýchlosťou, za tak krátky čas. Spočiatku som mala dojem, akoby som čítala nejakú sci-fi, pretože hlavná hrdinka sa nedokázala úplne vyrovnať so stratou svojho milovaného brata a on (SPOILER) sa jej akoby zjavoval, no nebolo tomu celkom tak a ja som mala obavy, či sa to predsa len nepremení na nejaké lovenie duchov našich blízkych, avšak toto bol len prvotný dojem, všetko sa nakoniec vyvinulo úplne inak. (KONIEC SPOILERU)

Lexie som mala rada. Nie preto, že si prechádzala stratou alebo preto, že bola matematický génius ( v tomto by sme sa teda nezhodli :D) ale jej sila, s akou sa dokázala vyrovnávať s takou veľkou stratou bola v mnohých pasážach neuveriteľná a vyslúžila si môj obdiv. Páčilo sa mi, že celý čas len neplakala, neutápala sa v smútku, nerobila žiadne scény ako z filmu, trpela spôsobom, ktorý bol v jej podvedomí, srdci. Prerušila styky s priateľmi, aby sa nemuseli pozerať na jej vnútorný žiaľ, no časom zistila, že aj po takejto odmlke sa nájdu ľudia, ktorí ju chápu a tento priestor jej doprajú.

Keď sa s nimi postupne opäť začala baviť, mala som možnosť nahliadnuť aj ich charaktery, aj keď len v primeranej miere. Bavili ma ich matematické znalosti či mierne neviditeľná no aj tak existujúca opora, ktorú Lexie vysielali. Bolo to také nenútené, že som verila každé jedno slovo a dokázala si to živo predstaviť.

Jej brat, Ty, sa tu objavoval v pasážach, v ktorých si na neho Lexie formou denníkových zápiskov spomínala. Na všetky pekné aj menej pekné chvíle. Vyzeral ako správny chalan, mal však svojich vnútorných démonov, o ktorých skoro nikto netušil. Navonok pôsobil fajn, no rozvod rodičov ho poznačil. Lexie si vo vnútri vyčítala najmä to, že tu pre neho nebola, keď ju najviac potreboval, že zlyhala ako sestra. Nevedela to prijať, neboli ten najdokonalejší súrodenecký pár na svete, nehovorili si všetky tajomstvá, no mali sa radi, žartovali spolu, pomáhali si, a presne preto Lexie vinila v hĺbke srdca aj seba.

Príbeh bol veľmi krásne napísaný a postupne gradoval. Nenašla som žiadne nudné či menej záživné pasáže, každá kapitola tvorila kúsok skladačky, ktorý nám odhaľoval minulosť hlavných hrdinov. Spomeniem to ešte raz, pretože cítim, že to je jedno z najsilnejších pozitív tejto knihy : príbeh mi prišiel veľmi reálny a to je niečo, čo na dobrých príbehoch milujem. Dokázala som sa s postavami stotožniť, najmä s Lexie, prežívala som s ňou každú stránku knihy a pozorovala jej cestu s napätím a nádejou. Aj toto bol dôvod, prečo som sa s knihou veľmi ťažko lúčila a aj prečo ju zaraďujem medzi svojich obľúbencov.

Celá kniha je vlastne cestou postupného zmierenia sa so stratou milovaného človeka. Táto cesta obsahuje pády aj vzostupy, spomienky aj prísľuby lepšej budúcnosti. Nech už predsa prežívame akúkoľvek stratu, sme apatickí a myslíme si, že sa z toho nikdy nedostaneme, opak je väčšinou pravdou, pretože, ak ste obklopení správnymi ľuďmi a uvedomíte si , že sa nemôžete za všetko viniť, pomaličky sa pohnete dopredu. Nebude to trvať možno deň, týždeň či rok, no raz dokážete danému človeku povedať zbohom , pretože ľudia, ktorých ľúbime nás v skutočnosti aj tak nikdy neopustia ;) :) Či už ste si nejakou stratou prešli alebo nie, tento príbeh stojí za zmienku a za vašu pozornosť, lebo toto nie je ďalšia smutná kniha o strate ale veľkolepý príbeh o živote.  ♥


Malá zaujímavosť na záver: autorka knihu písala tak autenticky aj preto, že sama prišla o brata vo veľmi mladom veku, a aj keď v poďakovaní prizvukuje, že táto kniha je fikcia, na začiatku sa objaví menšia spomienka : " Pre Jeffa : Lebo nepoznám iný spôsob, ako ti poslať odkaz. "

" Nedokážem jej vysvetliť, aké pocity vo mne vyvolávajú sny, v ktorých Ty umiera. Sú príšerné, dokonca mám dojem, že sa ustavične zhoršujú. Pripadajú mi čoraz živšie, ale napriek tomu nechcem, aby prestali. Hoci je to zvrátené, mávam ich rada. Lebo v nich mám šancu vidieť Tya. Niekedy sa s ním aj rozprávam. Keď sa dívam, ako umiera - ktorýmkoľvek spôsobom -, aspoň som s ním. Neopustím ho. Žiadam ho, aby zostal so mnou." (str. 196) 

Zdroj obrázkov: http://storage.albatrosmedia.sk/albatrosmedia/images/large/b0d67fca23f8a517b44c4706055333f8.jpg
                           http://68.media.tumblr.com/81f7c4fa90fc110d3262eaf791265d97/tumblr_niw49kZysv1sorkp9o1_1280.jpg
                           http://www.perpetualpageturner.com/wp-content/uploads/2015/02/the-last-time-we-say-goodbye.png