Vymyslela som si ťa

Názov: Vymyslela som si ťa

Autor: Francesca Zappia

Vydavateľstvo: YOLi

Rok vydania: 2015

Počet strán: 350

Stredoškoláčka Alex je schizofrenička a každý deň zvádza ťažký boj, aby rozoznala skutočnosť od halucinácie. Napriek ťažkému ochoreniu je Alex pevne odhodlaná zachovať si zdravý rozum a ísť na vysokú školu. Vernými spoločníkmi na jej neľahkej ceste sú fotoaparát, magická guľa a jej mladšia sestra Charlie, ktorá ako jediná pri nej stojí za každých okolností.
Všetko sa vyvíja nádejne, ale potom sa začne nový školský rok a ona stretne Milesa, chalana, pri ktorom sa jej rozbúši srdce. Je naozaj skutočný? Nevymyslela si ho? Skôr ako spozná pravdu, nájde si nových priateľov, povymetá večierky, zamiluje sa a zažije všetky slasti a strasti tínedžerského života. Alex je naučená žiť vo svojom svete. Zvládne aj ten náš? (ZDROJ)

Celkové hodnotenie:

Už skoro pred mesiacom som mala narodeniny a aká by to bola oslava, keby Andy nedostala aspoň jednu knihu, že? :))) Pár týždňov predtým som v Tescu len tak prechádzala nové tituly a táto kniha sa mi zapáčila či už anotáciou, obálkou, či prvými stranami. Bola som preto veľmi rada, keď som sa do nej mohla pustiť :))

Obálka: prosím vás, modrú milujem, takže v tomto prípade nie je o čom :))

Autorkin štýl: je istým spôsobom neobvyklý. Postupne zmiešava dialógy s menšími opismi a vytvára tak príbeh, ktorý sa veľmi dobre a rýchlo číta. Nepoužíva ťažký slovník a vyhýba sa hluchým miestam, i keď s občasnými výnimkami. Nevyužíva veľa metofor či slovných hračiek, no keď sa už nejaká objaví, pekne sadne do deja. Postavy majú dostatočný priestor na vlastný rozvoj a sú natoľko zaujímavé, že by vás vo väčšine prípadov nemali nudiť. Tematika schizofrénie sa naplno prejaví až na konci druhej polovice knihy a vôbec sa nebojte toho, že by vás mohla nejako zastrašiť či odradiť.

Alex sa zdá byť obyčajným dievčaťom v maturitnom ročníku, teda minimálne sa o to aspoň neúprosne snaží. Skrýva však so sebou veľké tajomstvo: je schizofrenička. Z jej bývalej školy ju vyhodili za to, že napísala nie veľmi milý odkaz na školský majetok. Predsavzala si, že do tejto novej školy sa bude snažiť zapadnúť alebo aspoň nevytŕčať a neuputávať na seba pozornosť.
Keď bola malá, myslela si, že sa raz stretla s chlapcom, ktorý bol veľmi múdry a pomohol jej zachrániť homáre. Nazvala ho Modroočkom.  Keďže však bola schizofrenička, presvedčila samu seba, že nebol skutočný.
Na tejto novej škole však stretáva chlapca, ktorý ju neustále prekvapuje. Je tajomný, uzavretý, vyzerá byť nad vecou, no Alex sa nejakým spôsobom nevie zbaviť pocitu, že je to Modroočko.
Dennodenne musí rozlišovať realitu od predstáv. V tomto prípade si však nevie rady.


Kde končí realita a začína naša predstavivosť? Je vôbec tento svet skutočný? 

Môj názor?
Listujem si touto knihou a rozmýšľam, ako začať. Zaiste poznáte ten pocit, keď máte v hlave veľmi veľa myšlienok, no akosi ich neviete poukladať do jedného celku. (Ale o tom možno neskôr.)
Asi by som sa vám mala priznať, že moje očakávania neboli príliš vysoké. Jednak preto, lebo priveľké očakávania nemusím, no aj preto, že som sa nechcela sklamať, keď ma prvotný pohľad na obálku či anotáciu tak dostal.

Trošičku som sa tej schizofrenickej témy bála. Respektíve som si myslela, že bude desivá a celý príbeh bude poznamenaný ťaživou a dusnou atmosférou, no už po pár kapitolách som zistila, že sa vlastne od iných young adultiek skoro nelíši. A to ma potešilo, v podstate. Píšem ," v podstate", lebo nejakú tú "novotu" by som ocenila.

Ako sa príbeh posúval dopredu, hlavná hrdinka sa mi čoraz viac zdala ako každé jedno normálne dievča. Jej schizofrenické ja sa v prvej polovici knihy objavovalo veľmi zriedka. Mala som dojem, že o niečo prichádzam, no verila som, že sa to neskôr rozbehne.
Alex som si obľúbila. Asi. Čo som na nej obdivovala je fakt, že aj keď to vďaka svojej chorobe nemala najjednoduchšie , skoro nikdy to na nej nebolo vidieť. Neľutovala sa, schizofréniu nevyužívala ako výhovorku ( teda až na tie prihlášky na VŠ.) Snažila sa zapadnúť a asi ako každý človek v jej pozícií sa snažila , aby sa to jej tajomstvo nik nedozvedel.


Miles, Modroočko, náš zaujímavý hrdina... spočiatku ma veľmi neohúril. Neskôr si však získal minimálne moju pozornosť. Tá jeho tajuplnosť sa mi zdala arogantná, no čím viac faktov som o ňom vedela, tým viac sa tá moja averzia strácala. Aj keď sa k Alex nesprával najgentlemantskejšie, stále to bolo lepšie správanie, ako to, ktoré využíval pri ostatných.
Aj jeho príbeh mal niečo do seba. Dokonca dosť vysvetľoval tú jeho uzavretosť, čo ma opäť raz utvrdilo v domnienke, že aj keď sa chalani hrajú na tých najväčších machrov, v najhlbšom kútiku srdca vlastne všetci chceme to isté ;)

Celá tá ich partia bola zaujímavá a celkovo ma trošku mrzí, že aj také dvojičky či Tucker nedostali viac priestoru, ale to si ja nájdem v každej knihe nejakú takúto postavu, ktorá, podľa mňa, dostala málo priestoru, to si asi nevšímajte :D

V druhej polovici knihy, príbeh dostal väčšie grády a už som čítala s väčším záujmom .Riaditeľ uctievajúci  svetelnú tabuľu, ktorá zabila ženu blízku jeho srdcu, síce na mňa bol dosť creepy, no nepopieram , že tým príbeh autorka ozvláštnila. Celková zápletka bola fajn, no osobne ma najviac potešilo Alexino schizofrenické ja, ktoré dostávalo riadne zabrať. Spočiatku totižto len všetko okolo seba kontrolovala a videla veci, ktoré v mnohých situáciách neboli skutočné. Vedela ich však rozlíšiť, aj vďaka tomu, že si ich odfotila. No neskôr celý jej život sa zamotal až tak, až nevedela rozoznať skutočnosť od predstáv. Poviete si, že to predsa nevedela stále, no v takomto rozmere, keď nevedela, či ľudia okolo nej sú skutoční, to už bolo fakt nad mieru znesiteľnosti a ja som celé to napätie prežívala s ňou.

Koniec všetko zamotal a hneď aj rozuzlil. S príbehom a knihou som spokojná. Môžem povedať, že po prvotných obavách a možno menšieho nezáujmu, ktorý sa so mnou niesol počas prvej polovici knihy, som si čítanie celkom užila a našla si tam to svoje patetické-troškuklišoidné-filozofické ja, ktoré mi opäť prinieslo pekný čitateľský zážitok.

Alex je živým dôkazom toho, že aj keď ste vážne chorý, ešte to nemusí znamenať, že ste ako osobnosť stratili svoj význam. Stále sa totižto nájdu ľudia, ktorým bude jedno, nakoľko sa odlišujete od normálnosti. A keď sa náhodou nebudete vedieť rozhodnúť, či žijete v realite alebo tápete vo sne, budú to práve oni, ktorí vám pomôžu nájsť pravdu ;)

"Chcela som byť tínedžerkou. Mala som chuť vykradnúť sa do noci( nie, ak by som mala dojem, že ma unášajú komunisti) a vyvádzať veci, ktoré boli zakázané. A chcela som ich vyparatiť s inými ľuďmi. Skutočnými. Ľuďmi, ktorí vedeli, že som iná, a neprekážalo im to." (str. 170)

Zdroje obrázkov: http://www.pantarhei.sk/media/catalog/product/cache/1/image/250x361/040ec09b1e35df139433887a97daa66f/v/y/vymyslela-som-si-ta.jpg
                        https://s-media-cache-ak0.pinimg.com/736x/2f/26/b7/2f26b7a344186b5f956abcddf4739197.jpg
                        http://41.media.tumblr.com/df7005db651811c437d279bec60e0f12/tumblr_ntz5xul7kr1r9jybbo1_400.jpg
                        http://orig01.deviantart.net/9e18/f/2015/311/3/1/alex_s_quote__made_you_up__by_therainbowmoonshine-d9fw45u.png