štvrtok, 2. apríla 2015

Nemám žiadne meno

Názov: Nemám žiadne meno

Autor: Dagmar Hilarová

Vydavateľstvo: Fragment

Rok vydania: 2012

Počet strán: 96

Neuveriteľný príbeh o osude českej poetky a spisovateľky Dagmar Hilarovej, ktorá ako pätnásťročná strávila dva roky v terezínskom gete. Knihu vydala pod svojím menom dolnozemská spisovateľka Miep Diekman, ktorá si autorstvo neprávom prisúdila potom, čo jej skutočná autorka dôverčivo zverila svoj rukopis. Po vyše tridsiatich rokoch vychádza autorské dielo Dagmar Hilarovej, ktoré získalo už tri významné literárne ocenenia v českom jazyku, ako si to vždy priala.(ZDROJ)



Celkové hodnotenie:

Túto knihu som mala požičanú z knižnice a siahla som po nej najmä zo zvedavosti. Pri tejto mojej návšteve knižnice som narazila na viac titulov, ktoré ma zaujali a Nemám žiadne meno bola jednou z nich. 

Obálka je ladená do šedých tónov, v súlade s námetom knihy.

Autorkin/autorov štýl: pri tejto knihe by sa dalo hovoriť o viacerých autoroch, pretože je rozdelená na viacero častí, pričom jadro knihy tvorí práve denník Dagmar Hilarovej. Ostatné časti sa venujú celkovému procesu vzniku tejto knihy a riešia najmä otázku: Kto je jeho skutočným autorom?. ( tieto časti sú písané jej synom plus rozhlasovými dokumentaristami ). Ak sa mám vyjadriť k štýlu len samotnej D. Hilarovej, je jasné , že toto bola jednoznačne pani autorka. Už denník si písala na veľmi dobrej úrovni a každá jej myšlienka bola veľmi uveriteľná. Nezachádzala do detailov, no priniesla čitateľovi správnu dávku slov, aby si  mohol  konkrétny pocit prežiť s ňou.

Námet knihy je veľmi pochmúrny, preto to asi nie je kniha pre každého, no myslím si, že koncentračné tábory a celkovo 2. svetová vojna je téma, o ktorej je treba hovoriť, pretože sa to stalo a to, že o tom nebudeme čítať či zbierať informácie, to už nezmení.
Toto je autobiografia Dagmar Hilarovej, dievčaťa , ktoré v 15. rokoch muselo odísť od svojej rodiny a 1. lásky do tábora v Terezíne. Dagmar si počas svojho pobytu v tomto tábore viedla denník, ktorý rozprával o všetkom podstatnom, čo sa udialo  v jej živote. Nepísala si ho každý deň, skôr pár krát za mesiac napísala dlhší súvislý text, ktorý nám predostrel strach, biedu či choroby týchto úbohých ľudí.

Dagmar sa v tomto tábore stretla aj s inými ľuďmi ( dokonca sa stretla so svojou blízkou rodinou) a vďaka jej zápiskom nahliadneme do osudov viacerých postáv. 

Prvá časť knihy nám rozpráva o probléme , ktorý nastal pri 1. vydaní tohto diela, ktoré mala Dagmar napísať spolu so slávnou autorkou Miep Diekmannovou.

Celá kniha je obsiahnutá fotografiami, ktoré príbehu pridávajú na autentickosti.

Môj názor?  
Ako som už spomínala na začiatku, knihu som si požičala z knižnice preto, lebo ma veľmi zaujal jej námet a chcela som si prečítať nejaký reálny príbeh osoby, ktorá koncentračný tábor  prežila.

Zo začiatku ma kniha prekvapila, pretože som si myslela, že to bude vlastne taký denník doplnený fotografiami , avšak k nemu sa dostávame až v strede knihy.

Začiatok knihy sa venuje veľmi chúlostivému problému. Dielo vyšlo po prvý krát v Holandsku, a to vďaka vtedy slávnej autorke Miep Diekmanovej, ktorá oslavila Dagmar a rozhodla sa stať spoluautorkou jej diela. Prišli však problémy, ktoré spôsobili až úplne vylúčenie Dagmarinho mena z istého vydania tohto diela , čo bolo jednoznačne nespravodlivé a zlé. 
Na začiatku teda dostaneme trošku hlbší proces celého skúmania a overovania faktov, ktoré museli podstúpiť už spomínaní dokumentaristi a jej syn na to, aby dokázali pravé autorstvo knihy. 

Táto časť bola trošičku nudnejšia a teda menej zaujímavá, ale oceňujem prácu týchto ľudí, ktorí sa naozaj rozhodli potrápiť a venovať svoj čas na to, aby dokázali pravé autorstvo tejto knihy.


Denník D. Hilarovej, ktorý tvorí jadro tejto autobiografie, bol napísaný smutným , no veľmi dobre sa čítajúcim štýlom.
Dagmarine pocity a myšlienky ma veľmi zaujali a priblížili mi jej celkovú situáciu, ktorá určite nebola ľahká, no oproti iným mala aj šťastie, lebo tu mala bližšiu rodinu či pár priateľov.

Denník obsahuje aj klasické dievčenské postrehy či ľúbostný trojuholník, ktorý nám dokazuje, že láska si nevyberá čas ani miesto ;)

Vďaka Dagmar som sa dozvedela, že existovali aj tábory, kde síce ľudia museli pracovať, no mali určitú  maličkú možnosť na podpriemernú zábavu. Jednoducho si žili v zlých podmienkach a často nemali čo jesť, no pomáhali si a boli jeden team.

Taktiež ma veľmi zaujal postoj, akým reagovali ľudia, ktorí sa nachádzali v týchto táboroch, na správy, ktoré sa šírili z koncentračných táborov, o plynových komorách a pod.

Nemám žiadne meno je hodnotné dielo, ktoré si zaslúži našu pozornosť. Malo by nám imponovať už len tým, že ho napísala viac-menej jedna z nás. Češka, ktorú jeden papier prinútil opustiť rodinu a zažiť strach a biedu. Toto dielo nám prinesie aspoň krátku správu o tom, kam až môže dôjsť ľudská skazenosť a hlad po dokonalosti.


"-Budem ťa mať stále pri sebe,- povedal a zobral mi z hlavy červenú baretku a zastrčil si ju za košeľu. -Súhlasíš, Čiapočka?-
Vietor rozhodil moje vlasy ako hrable trávu.
Odstúpil odo mňa a len sa díval a díval, hoci pre slzy ma nevidel.
Keď kohút trikrát zakikiríkal, vysadol princ na železného koňa. Na srdci mal červený amulet. Nebo zaplakalo drobnými slzami a v celom kráľovstve neostal ani jeden veselý človek." (str. 69)


Zdroje obrázkov: http://www.klubvtn.info/index_soubory/0819.jpg
                         http://b.ssrv.sk/images/i39798w460h276xyz1001.jpg                   
                        http://www.dagmar-hilarova.hilarius.cz/obrazky/banner_250x250_dagmar_hilarova.jpg
  

2 komentáre:

  1. Veľmi pekná recenzia a najmä sa mi páči jej záver s poslednou vetou- krásne si to zhrnula :) Máš pravdu, žeby sme mali čítať takéto knihy, aby sme na tú hrôzu a skazenosť ľudí nikdy nezabudli a bojovali proti nej. Určite si knihu niekedy prečítam, pretože takéto knihy vyhľadávam- aj keď sú smutné, bolestné, ale ukazujú skutočný život, ktorý poukazuje na pravú tvár tohto sveta.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne. :) Som naozaj rada, že existuje viac ľudí, ktorí majú podobný názor :))

      Odstrániť