Ahojte! Po dlhšej dobe píšem niečo iné ako recenziu a som z toho nadšená, no na druhej strane sa trochu bojím, lebo takéto niečo tu nebýva často :)
Rozhodla som sa totižto zapojiť do jedného veľmi milého projektu, ktorý organizuje Majka ( jej blog). Veľmi sa mi zapáčil, pretože je podľa mňa veľmi jednoduchý a vhodný najmä pre začiatočníkov ale aj pre ľudí, ktorí radi píšu na určitú tému :) (Ak patríte do tejto skupiny, alebo by ste to len radi skúsili, určite si pozrite Majkin blog a zapojte sa aj vy! :) )
Prvá téma má názov : O neznámom
*Je piatok ráno a všetci sa ponáhľajú do práce či do školy. Mladý muž sedí v autobuse a pozoruje odliv starej a príliv novej masy ľudí, pri ich nastupovaní a vystupovaní z tohto dopravného prostriedku. Jeho myšlienky preskakujú ako pingpongové loptičky, raz zabrdnú do tohto , neskôr zas do tamtoho.
Zrazu však zbadá medzi nastupujúcimi staršiu dámu, ktorá mu niečo pripomenie. Jeho myšlienky ho prenesú pár rokov dozadu, do obdobia, kedy sa mu zdalo všetko ľahké, jednoduché a neexistovala vec, ktorá by ho ľakala či nevzrušovala. Bolo to obdobie, kedy sa ráno zobudil s úsmevom na tvári, pretože vedel, že v tento deň zažije skvelé dobrodružstvo. Znovu mal 7 rokov. Bol na prázdninách pri svojej babke a nič na svete mu nezabránilo stráviť celý deň naháňaním či rôznymi inými detskými hrami. Vedel, že keď sa večer vráti domov, plný nových zážitkov, bude to práve jeho babka, ktorá si ho vypočuje a popritom mu bude variť jeho obľúbené buchty. Bude to práve ona, ktorá ho vyhreší za všetky huncútstva a bude sa pri tom snažiť zakryť svoje polodvihnuté kútiky úst.Ach, to boli časy... to , čo prišlo po nich už nebolo také pekné. Chlapec dospel a všetky hry sa mu zrazu zdajú zbytočné a nezmyselné. Sú len pre malé deti, ktoré ešte veria, že ak poslúchnu rodičov, dostanú novú hračku, s ktorou strávia max. 1 týždeň a odhodia ju ako prašivého psa. Hry sú len pretvárkou, klamom mysle, kedy si dieťa myslí, že neexistuje nič lepšie ako uháňať na bicykli čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Uháňať tak, že už nepočujete ani šum vetra, všetko sa vám pred očami zlieva dokopy a cítite sa ako vo vzduchoprázdne, ako oddelený od svojej telesnej schránky, konečne voľný... Ach, keby to aj teraz bolo také jednoduché. O koľko by bol život ľahší, keby ho nedolapila tá krutá realita, ktorá ho doslova vytrhla z nádherných detských rokov, šmarila ho o stenu a dokopala skoro až ku dnu.
Každé detstvo sa musí raz skončiť, no to jeho sa skončilo v deň, keď jeho babka odišla na "krajšie" miesto. Už veľakrát zapochyboval, že to miesto , kam odišla, bolo pre ňu krajšie v porovnaní s týmto svetom. Takto to ľudí učia, no je tomu naozaj tak? On mal svoje zážitky, svoje dobrodružstvá, svoje túžby a svoju voľnosť spojenú práve s letom , ktoré strávil pri žene, ktorá mu bola matkou viac, ako tá , čo ho porodila. Celý rok nesníval o ničom inom ako o chvíli, kedy konečne zazvoní zvonček posledný krát a on sa so smiechom rozbehne v ústrety novým zážitkom.No v živote to už raz tak chodí. V stave dokonalého uspokojenia si vaša šťastena zmyslí, že by bolo fajn, keby ste ju nebrali ako samozrejmosť a zoberie vám to jediné, čo v živote máte.
Po tejto smutnej udalosti sa zmenil. Zatrpkol. Dalo sa to čakať. Doma nepoznal súcit, len tvrdé slová a ťažkú prácu. Odmietal znovu sa ponoriť do bezstarostnej radosti, odmietal si užívať život, pretože sa bál, že sa znovu stane niečo zlé. Tvrdo sa ponoril do každodenného stereotypu a vyhýbal sa čomukoľvek, čo mu prinášalo potešenie. To najhoršie však bolo, že zatrpkol až natoľko, že sa nevedel slušne správať, bol náladový , impulzívny a neznášal všetky ženy. Prečo by ich mal mať rád? Prečo by sa mal do nejakej ženy zaľúbiť, keď aj tak mu ju osud raz vezme? Načo sa vôbec snažiť. Je to zbytočná strata času.
Zrazu ho z jeho myšlienok vytrhla otázka, ktorú vôbec nečakal, aj keď vôbec nebola prekvapivá. Stará dáma, ktorá mu , nevediac o tom, rozjatrila staré rany, sa ho opýtala, či má pri sebe voľné miesto. On, vyvedený z miery, jej chcel odvrknúť niečo neslušné, čo vyvolá na jej tvári pobúrený ksicht a donúti ju prisadnúť si k niekomu inému. Keď sa však chystal vysloviť jednu zo svojich "originálnych" fráz, zrazu v očiach tejto dámy, nevedno prečo, zbadal ...láskavosť? Porozumenie? Nebodaj nežnosť? Zľakol sa a radšej mlčal. Po pár sekundách sa z čista jasna prihnal záblesk svetla, ktorý mu pripomenul jednu múdrosť, ktorú mu stará mama neustále opakovala. "Miško môj, nikdy nezabudni na to, že vyčariť úsmev na tvári iného človeka je krásny dar, ktorý spraví šťastných hneď 2 ľudí. Stačí slovko, malý čin a tvoje starosti a aj starosti toho druhého sa budú zdať ľahšie." Ako dieťa týmto slovám veľmi nerozumel, preto len prikyvoval, neskôr si na ne už ani nespomenul. Až doteraz.
Pozrel sa do očí tejto ženy a pomyslel si, že táto babkina rada mu neprišla na um práve teraz, len tak. Staršia žena už netrpezlivo podupkávala, no v tvári jej nebolo vidieť ani známku nedočkavosti. Dávala mu na výber a on si toho bol vedomý. Prebiehal v ňom vnútorný boj a sám nevedel, prečo sa zrazu cíti zlomený a má chuť tejto žene odpovedať slovíčkom "áno". Prečo práve dnes? Prečo práve táto žena ?
Niekedy človek proste nezistí , prečo sa určité veci stali. Niekedy jednoducho musí dospieť a uvedomiť si , že spraviť radosť inému znamená spraviť radosť až 2 ľuďom.
Nečakane sa pousmial a kývol žene na znak súhlasu.*
Uff, dúfam, že ste to aspoň niektorí zvládli prečítať až dokonca . Nemám veľmi skúsenosti s písaním, vlastne som skoro na bode mrazu, preto by som rada počula váš názor, či sa vám takéto články páčia, alebo by som mala štafetu posunúť iným :)
Krásny večer/víkend :)
Vaša Andy♥
Zdroje obrázkov:https://sarazpace.files.wordpress.com/2013/06/tumblr_m8vy8u8pxy1rysrxso1_500.png
https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgApAyiJ0lik72N4249BEYqXqgWUkUFx5s0P5j7s9L5A2FQfkB2k-vKyGxFs62VNfjjDQnUAyLBaToRy8f0So6WaZTKLUzoB3LVtXY7zsPtz58CEkFxLIIhM7RSqjYmD5-E4Oq6PsfjEjWQ/s1600/text-08820d6e4e7efc306f740b7c8b6dc07e_h.jpg
http://qi2courage.com/wp-content/uploads/2014/07/grandmasblack.png
Mne sa to páčilo. Ten koniec ma aj rozplakal. Pokračuj s písaním takýchto článkov.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem pekne, Julka :)
OdstrániťNa to, že s písaním máš len toľko skúseností, koľko hovoríš, tak je to naozaj dobré :)
OdpovedaťOdstrániťTrošku ma prekvapilo, ako to začalo ako príbeh, zvrtlo sa to do takej úvahy, a zase to skončilo ako príbeh, ale keď som si potom prečítala "zadanie" projektu, úplne mi to prišlo tak, ako malo, ak mi rozumieš :D Niektoré myšlienky v tom Miškovom uvažovaní boli naozaj krásne a iné boli zase skvelo vyjadrené, presne tak, ako to človeku niekedy napadne, len nie vždy sa mu to tak dobre podarí dať "na papier" :) Niekedy mi však prechod v myšlienkach od takých normálnych ku "tvrdým slovám" (alebo ako to povedať) prišiel až prirýchly. Avšak jediná vec, čo mi naozaj prekážala, boli len čísla napísané číslicou, ale verím, že ostatným čitateľom to vadiť nebude :D
Projekt je to pekný. Videla som podobný, Hrejivú výzvu, do ktorej som sa chcela aj zapojiť, ale nič z takých projektov pre mňa, keď teraz mám napísať dve poviedky do súťaží a mám problém :D Ani nehovorím o normálnych článkoch, alebo iných poviedkach, čo som mala v hlave...
Inak, páči sa mi tá malá rekonštrukcia blogu a ďakujem za miesto medzi tými obľúbenými :)
Ďakujem, Marienka, potešila si ma :)))
OdstrániťRozumiem, toto som písala asi 45 minút? Nejako tak a písala som jednoducho to, čo ma napadlo, preto to asi prechádza od jedného k druhému, ale je to aj tým, že som nič takéto nepísala a neviem presne, akú tomu mám dať štruktúru, tak snáď sa zlepším :)
Tie čísla sú môj zlozvyk :D Píšem ich číslicou naozaj všade ale pokúsim sa to obmedziť :)
Áno, aj ja som videla Hrejivú výzvu ale akosi ma to neoslovilo až natoľko, aby som sa do nej zapojila :) Ja verím, že si nájdeš čas a obšťastníš nás nejakou poviedkou ;) :) :) :)
Nie je záč , ja ďakujem :) :) ♥
Krásne!!! Aby si vedela, máš talent, a to myslím vážne. Tento príbeh bol skvelo napísaný a veľmi dobre sa ti podarilo vtiahnuť čitateľa do deja. Spoznala som hlavné hrdinu, zistila, čo ho trápi a prečo je jeho správanie také aké je....všetko nádherne opísané a použila si aj krásne prirovnania :) Najviac sa mi páči babičkina múdrosť a je cítiť, že si sa do hrdinu vžila. Veľmi sa ti táto poviedka podarila :)
OdpovedaťOdstrániťJa už na svojej poviedke pracujem od piatku a nie a nie ju dokončiť, stále nie som spokojná. A k tomu je veľmi dlhá, takže neviem, či by ju vôbec niekto prečítal :D Idem ju skúsiť skrátiť, ale tak hádam to do štvrtku stihnem :D A teším sa na ďalšiu tému a aj na tvoj nový výtvor...len neprestávaj písať, pretože ti to podľa mňa ide a myslím, že by si mohla na blog prispievať viacej takýchto článkov, svoju tvorbu, pretože máš na to a ja si vždy rada prečítam, čo iný blogeri vymysleli a myslím, že aj ostatní...tak sa naozaj veľmi teším na ďalší štvrtok s novou témou :)
Ďakujem ti veľmi pekne!!!! Vážne si ma potešila :)))
OdstrániťNemyslím si, že mám talent, ale ešte som niečo takéto neskúšala , takže rozhodne to beriem ako výzvu a uvidím, čo z toho bude :) A som veľmi rada, že som u teba vyvolala takýto ohlas ♥
Na tvoju poviedku sa veľmi teším, určite bude skvelá, pretože si myslím, že každý človek, pokiaľ venuje určitej činnosti svoj čas a hlavne svoje srdce, musí vytvoriť niečo, čo sa aspoň niekomu zapáči a keď nie, tak môže byť hrdý aspoň na to, že sa do niečoho takého vôbec dokopal ;) :D
Toľko slov chvály.....až sa červenám :D ♥♥♥ ale naozaj vrelá vďaka :)))