Fangirl alebo ako ma dokážu ovplyvniť seriály, filmy či knihy :)

Ahojte :)

Toto je asi jeden z prvých vykecávacích článkov, ale je 22:38 a ja som dostala nápad, vypísať sa z toho, čo považujem, za veľmi veľkú časť, ktorá zaberá môj život, takže, ak máte záujem zistiť o mne viac, pohodlne sa usaďte a pokračujte v čítaní :)

Momentálne som dopozerala predposlednú časť Suits , teda 4x15. Moje pocity? Uf... mám pocit, že sa moje srdce v istom momente zastavilo a následne sa znovu vybralo plniť svoju každodennú púť. Keďže nerada spoilerujem, nebudem to robiť ani teraz, no opíšem vám aspoň z časti moje pocity. Možno by bolo fajn, keby som ich k niečomu prirovnala..( hmm.. dumáám)... Je to ako , keď pozeráte , tuším 6. sériu Dr. Housa. Alebo 5. či 8. sériu HIMYM. Váš dlhoočakávaný moment nastal. Je tu, cítite ho, vidíte ho, počujete ho..a stále mu neveríte. Tak veľmi mu chcete veriť, tak veľmi si prajete, aby sa čas v tomto momente zastavil a trval večne. Bojíte sa, že príde niečo, čo zničí toto vami vytúžené veľdielo. A ono to aj príde, pretože , ako sa hovorí, taký je život . ( alebo v našom prípade, taký už je seriál)

No chcela som písať o niečom inom. Chcela som sa s vami podeliť o ten pocit, na ktorý tak dlho čakáte a akosi tušíte, že príde. Vždy si na začiatku vytvorím istých obľúbencov a tým potom držím palce celý seriál. Niekedy sa mi to nevyplatí ( viď. Dr. Who a ... dobre, žiaden spoiler :D ), no stále to robím. Je to hlboko vo mne. Vyžívam sa v radosti iných. Vyžívam sa v radosti fiktívnych postáv, ktoré sú hrané reálnymi hercami. Títo herci si robia svoju robotu tak dobre, až sa mi seriál stane istým druhom priateľa, na ktorého sa vždy rada teším. Rada sa dozviem, čo má nové, aké úsmevné/ trápne situácie zažil a jednoducho pri ňom zabudnem , že som nahnevaná, alebo že mám zajtra písomku z fyziky! A to len vďaka výkonu hercov.

 Milujem seriály , ktoré majú veľa sérií. Čím viac sérií, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa tento seriál stane mojou súčasťou, s ktorou sa už nechcem rozlúčiť. No neplatí to len o seriáloch. Tak isto na mňa pôsobia aj filmy ( viď. HP či Twilight). Zo začiatku ma zvyčajne až tak nechytia, ale keď ich už sledujem dlhšie, tak potom neviem prestať. Čo je na mne myslím iné, je to, že keď daný film/seriál sledujem dlhšie a dostane sa mi pod kožu, už odtiaľ nevylezie. Myslím, nikdy.

Polovička ľudí, čo poznám už vyrástla z Twilightu. A ja? Stále je to séria, ktorú budem mať rada, pretože presne viem, aké pocity a myšlienky som pri jej čítaní mala. Čas to nijako neovplyvnil, nezmiernil moje opojenie. Možno to nie je práve originálny príbeh , možno bol Edward príliš dokonalý a Bella pre mnohých možno bola blbka, ale mne to je úplne jedno. Pri čítaní alebo pozeraní filmu, si všímam hlavne to, ako na mňa pôsobí a čo vo mne vyvoláva. Keď som čítala Twilight mala som asi 13 a pamätám si, ako som knihu stihla prečítať za cca 6 hodín. Tých 6 hodín som čítala v kuse a nevnímala som naozaj nič okolo. Takýto pocit som odvtedy zažila len málokedy a musím sa priznať, že mi veľmi chýba :( ( film so videla asi 20 krát :D )

Som už raz taká. Zamilovávam sa do seriálov a keď skončia, prežívam malý záchvat, pretože je to moment, kedy sa s nimi musím rozlúčiť a dať im zbohom. Stanú sa ďalšou peknou spomienkou. Stále si ich môžem pozrieť znovu, no už to nebude také ako prvý krát.

Existujú ľudia, ktorí to takto neberú a seriály/filmy proste pozerajú, lebo nemajú nič lepšie na práci. Ja, naopak, patrím k tým, ktorí sa do nich až príliš vžívajú. Možno existuje aj taký kompromis -skupina ľudí, ktorí berú všetko s mierou-. Ste ním práve vy? :)

Vaša Andy♥

Zdroje obrázkov: http://www.stlouisschoolnewspaper.com/wp-content/uploads/2014/12/Fangirl-660x440.jpg
                        http://image-cdn.zap2it.com/images/suits1.gif  
                        http://media.giphy.com/media/JOhZ05LDm35hC/giphy.gif