nedeľa 4. septembra 2016

Nebo nepozná obľúbencov

Názov: Nebo nepozná obľúbencov

Autor: Erich Maria Remarque

Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ

Rok vydania: 1998

Počet strán: 200


 


Vo švajčiarskom sanatóriu Bella Vista bohatí pacienti bojujú so zákernou pľúcnou chorobou. Všetci až do poslednej chvíľky živia v sebe nádej na uzdravenie - aj mladá Lillian Dunkerqueová. Keď sa však nečakanou náhodou dozvie pravdu o svojom zdravotnom stave, rozhodne sa okamžite odísť zo sanatória. Už nechce byť pacientkou, chce sa cítiť ako žena a vychutnať posledné mesiace, prežiť ich naplno, vo víre života. Spolu s automobilovým pretekárom Clerfaytom odchádza do Paríža, na Sicíliu a neskôr i do Benátok, ked ju opäť ako tieň prenasleduje neúprosná choroba. Nočný život, herne a krásne šaty načas dávajú zabudnúť... ba hazardér a dobrodruh Clerfayt, teraz až po uši zamilovaný do krásnej, krehkej Lillian, jej ponúka manželstvo a bezpečný prístav vo svojom dome na Riviére - osud však o oboch rozhodne celkom inak, po svojom. (ZDROJ)







V knižnici nájdete vždy kopu starých diel, o ktoré je podstatne menší záujem ako o horúce novinky, preto sa často dostanem do situácie , v ktorej nenájdem žiadnu zaujímavú novinku a siahnem po nejakej tej klasike a presne takto to bolo aj v prípade tejto knihy. Autorov štýl písania som si obľúbila, tak som sa rozhodla, že si vezmem ďalšie jeho dielo.

Obálka: je staršia, ale to pretekárske autíčko je veľmi význačné a zlaté.

Autorov štýl: opäť je tu zas autor, o ktorého štýle som vám už rozprávala, tak si zhrnieme len to podstatné. Remarque vie písať. Využíva dynamiku jednoduchých viet bez nejakých zdĺhavých opisov, vďaka čomu sa do diela dá ľahko začítať. Dej nie je veľmi akčný, v tomto prípade sa tu vyskytuje obrovské množstvo dialógov, ktoré by sa možno dali klasifikovať ako o ničom a o všetkom. Zvyčajne sa tu akoby nič nedeje, len občas sa pomaličky posunieme ďalej, najmä v prvej polovici knihy. Postavy sú zahalené rúškom tajomstva, len málokedy nazrieme do ich myšlienok, spoznávame ich práve vďaka Remarqueovým obľúbeným dialógom.


Lillian Dunkerqueová je žena, ktorá žije svoj život vo švajčiarskom horskom sanatóriu. Pacienti sa snažia vyťažiť z tohto prostredia, čo najviac, no skutočnosť, že takmer všetci sú nevyliečiteľne chorí im bráni vyskúšať všetky radosti života. V momente , keď do deja vstúpi mladý pretekár, Clerfayt, ktorý príde do sanatória pozrieť priateľa, naša mladá hrdinka, Lillian, zrazu zisťuje, že jej stav sa zhoršuje. Pri Clerfaytovi nadobúda zmysel pre život a keď vidí jeho otvorenosť , rozhodne sa, že pri jeho spiatočnej ceste s ním ujde . Chce ísť preč od tej choroby, ktorá ju zvnútra gniavi, preč od chorých pacientov, ktorí predstierajú , že žijú normálny život. Chce okúsiť všetko, čo si musela odopriať a netrápiť sa príchodom smrti, veď tá nakoniec dostihne každého.


Môj názor?
S anotáciou som bola fakt spokojná. Potešila som sa, že od Remarquea dostanem poriadnu dávku romantiky, ale to som sa v tomto teda prerátala a zároveň sa naučila, že od takéhoto veľkého autora sa nič ľahké, priemerné a obyčajné nedá čakať.

Hneď začiatok deja sa odohrával v sanatóriu, čo mi veľmi pripomínalo predchádzajúcu autorovu knihu, Traja kamaráti. Cítila som sa tak ,akoby som bola na rovnakom mieste, akurát sa dozvedám o osude iných postáv.

Clerfayt si ma za celý ten čas nedokázal získať. Užíval si život, nechcel myslieť na vojnu a nechcel sa usadiť. Miloval balansovať na ostrí noža, preto tak rád pretekal. Dostával sa pri tom do situácií, ktoré boli blízko smrti a on jej vždy unikol len o vlások. Možno aj to bol dôvod, prečo sa mu zapáčila Lillian. Ona sa chcela odpútať od svojej choroby, chcela sa naučiť opäť žiť. Po tom, čo spolu spoznávali svet a po chvíľke odlúčenia sa však drahý Clerfayt presvedčil, že každý skutok má svoje následky. Zmenil svoje zmýšľanie a to všetko preto, lebo sa zamiloval, aj keď bolo ťažké uveriť mu tú lásku, no povedala som si, že to nechám plynúť.

Lillian bola postava, ktorá so sebou niesla ťažké bremeno a po takej dlhej dobe sa ho chcela zbaviť, resp. naň zabudnúť a chovať sa, akoby neexistovalo. Chcela utiecť z tohto sanatória, z tohto väzenia v horách, ktoré ju len skľučovalo. Potrebovala nájsť samu seba, okúsiť svet, niečo zažiť... aj keď len na pár mesiacov. Jej problém bol, že sa nechcela viazať, chcela si len užívať, nehľadiac na budúcnosť, nehľadiac na to, čo bude o týždeň, mesiac, rok... Vyhľadávala dobrodružstvo a nechápala, prečo sa veci musia meniť. Neskoro pochopila, aký dopad má vzťah dvoch ľudí na nich samých a že nemôžete s niekým byť len tak, bez toho, aby ste aspoň na maličkú chvíľu nepremýšľali o budúcnosti.

Mrzelo ma, že v celej knihe sa dej posúval veľmi pomaly. Akčné scény boli akurát tie, ktoré sa odohrávali na pretekoch, inak sa to celé točilo len okolo dialógov medzi hlavnými postavami a taktiež ich vnútorným svetom, ktorý bol opísaný veľmi farbisto, až to občas pripomínalo fantasmagóriu a to vám hovorí človek, ktorý filozofické myšlienky miluje.Chýbala mi tam väčšia spriaznenosť, istá ľahkosť či cit.

Myšlienka knihy sa mi páčila, pretože tú si Remarque vždy vyberie dobre. Mladá žena, ktorá sa ocitá pred svojimi poslednými chvíľami sa rozhodne utiecť a pochopiť samu seba. Nájsť pokoj, nové mestá, reštaurácie, šaty... celý čas niekam uteká a neuvedomuje si nezvratnú skutočnosť : nedokáže predsa utiecť sama pred sebou. A Clerfayt? Ten je akási bábka, ktorá ju najskôr baví, no po prvotnej zamilovanosti prídu plány do budúcna a pre Lillian už žiadna neexistuje.


Nebo nepozná obľúbencov bola pre mňa kniha, ktorá síce mala peknú myšlienku a zaujímavé postavy, no som z nej taká rozpačitá, až neviem, či som ju pochopila v správnej miere. Remarque však pre mňa je stále autor, čo dokáže písať veľké veci, pri ktorých sa musíte zamyslieť, a to ukázal aj v tomto diele.


" Ešte sa videli, ale už si nerozumeli - počuli sa, ale hovorili rozdielnymi jazykmi, slová šli pomimo. Nedalo sa už nič robiť. Všetko už zaplnila cudzota, ktorá vyrástla cez noc. Odrážala sa v každom pohľade a v každom pohybe. Nedalo sa už nič robiť. - Zbohom, Lillian, - povedal.
-Odpusť mi, Boris.-
- V láske nieto čo odpúšťať.-" (str. 64)

 

"Popíjali a mlčali. Lillian zase prešla okolo. Nemám pred sebou budúcnosť, pomyslela si. A to je skoro ako žiť vo vákuu. Pozrela na Clerfayta a pohybom pier vyslovila nečujnú vetu. Clerfayt teraz sedel v tme. Ledva rozoznala jeho tvár. Zdalo sa to zbytočné. Životu netreba vidieť do tváre. Treba ho len cítiť." ( str. 116)




Zdroje obrázkov: http://data.bux.sk/book/037/901/0379015/large-nebo_nepozna_oblubencov_nove_vydanie.jpg
                        http://i1226.photobucket.com/albums/ee405/refreshersk/kesty/remarkdog_zps1d692177.jpg
                        http://cache1.asset-cache.net/gc/3420731-november-1980-the-alfa-romeo-formula-1-racing-gettyimages.jpg?v=1&c=IWSAsset&k=2&d=dk%2FcH9Zxt0txEpHQO301rkVpIfCaKcWlcK%2BQ8qVbim9JHKV4s4MXX6L6pxtvysWc
                        https://s-media-cache-ak0.pinimg.com/736x/3e/f8/0f/3ef80f5388c0ba513c9a0709ceb30236.jpg

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára